STAVID_01_23_6_2015

piatok 18. decembra 2009

STAVIDLÁ

Prelúdium.





Je jedenásť hodín doobeda. Sedím nahý v chladnom koženom kresle. Dýcham pomaly. Moja čerstvo osprchovaná koža sa napína akoby zvnútra, záhadnou hlboko v podvedomí uväznenou energiou mladosti. Jedenásť rokov trvalo kým som sa dokázal úprimne pozrieť do seba a vyrovnať sa so všetkým čo som tam uvidel. Jedenásť rokov zúrivosti, boja o prežitie a zadosťučinenie. Rana navždy vypálená do mozgu. Dokonalý biľag úzkosti na celý život. S postupným uvedomovaním si súvislostí mi stále niečo chýbalo do mojej mozaiky bolesti. To prázdne miesto vo mne vyvolávalo pocit nepokoja a strachu. Vždy keď som niečo pochopil, bolesť sa vygradovala na hranicu neznesiteľnosti, no zároveň ma niečo tlačilo ďalej, až kým som nepadol vyčerpaný na dno nevedomia. Vždy som mal pocit že mi chýba už iba krok, stotina myšlienky. Nikdy som to však nedokázal vydržať až do konca, uniesť váhu skutočnosti - fyzicky.



Zimné prechádzky po lese, najneskutočnejšie zátišia vyšľahané životom. Miesta, na ktoré akoby niekto vylial prapodstatu zrodu. Od močom a výkalmi neznámej beštie vyplneného priestoru, až po nespútanú radosť zo zabíjania. To všetko mi ukázal starý otec. Dokázal zniesť desiatky včelích žihadiel, s úsmevom na tvári a plným plástom medu v rukách. Liečba šokom, bola jeho najtajnejšia a najúčinnejšia zbraň. Plne si to uvedomoval, nezabránilo mu to však neustále ju zdokonaľovať. Vypracoval ju až na vedeckú úroveň. Dvakrát som sa snažil zahrať divadlo, keď sa mi už nechcelo ísť ďalej, a predstieral som že mi je zima na nohy. V priebehu troch sekúnd som bol bosý a starý otec, tajomný ako šaman mi ich trel do krvi snehom ostrým ani sklo. V tých chvíľach mal v očiach nepríčetný pohľad a odhodlanie, ktoré by dokázalo zabiť. Vrieskal som ako pavián, uniknúť som však nemohol, išlo predsa o to aby mi nohy neodmrzli a aby mi ich nemuseli odrezať. Inokedy sa zase zúrivo vrhol na klavír a začal bezhlavo udierať ťažkými rukami po klávesoch. Po desiatich minútach neutíchajúcej vášne, radosti a transcendentálneho spojenia sa s nástrojom klesol spotený na zem. Keď zbadal, že ho pozoruje nič nechápajúci dav ľudí vysvetlil svoje konanie s úsmevom na tvári ako vyháňanie molí z filcu na kladivkách. Ja som však vedel že je to len ďalší z jeho rituálov demonštrujúci moc a nekonečnú lásku k životu. V priebehu desiatich minút nám so svojej Symfónie života zahral scherzo plné strachu a umierania, aby nám ukázal že sa nebojí a že je kedykoľvek odhodlaný nás brániť - všetkých.



Tieto chvíle boli vždy zahalené akýmsi tajomstvom, záhadnou múdrosťou prameniacou zo strachu, ktorý bol v tej chvíli v jeho područí. Napĺňali môj život a ako teplý med mi zalievali mozog a zmysly. Vyživovali moju zatiaľ netušenú podstatu silou ohňa a vetra, aby ma vzápätí zničili ako bezmocnú bábku: " Toto je rasa zabijakov, toto je rod, ktorý bude večne živý. S každým mŕtvym prichádza posila múdrosti a úzkosť je pri nich, ako strážca pokladu, vždy pripravená zasadiť smrteľný úder. Len tak pre výstrahu." Prostredie močiara plného života, dokonalá štruktúra nesmrteľnosti a extravagancie klamstva. S každým východom slnka prichádza nová rana, ktorá pri jeho západe dostane svoj zmysel. S každým sústom prichádza nová, silnejšia túžba po naplnení, ako po podstate. Rodina je zákon, rodina je moc, rodina je krvou postriekaná láska k blížnemu, rodina je ochota zabiť, rodina je ochota to vzápätí oľutovať, rodina je pokoj, rodina je pokoj bolesti, rodina je pokoj bolesti strachu a rodina sú život a smrť, šejkrované časom do zblbnutia. Ale niečo tu stále chýba. Chýba tercia pohlavia. Každý sa predsa rodí s pohlavím, viac-menej jednoznačne určeným.